VIERA JE DAR OD BOHA, NIE NAŠA ZÁSLUHA

            Keď mal Billy Graham, svetoznámy evanjelizátor, tridsať rokov, pred veľkým evanjelizačným stretnutím bojoval s neistotou vo viere. Nie kvôli existencii Boha či božstvu Ježiša Krista, ale v základnej otázke, či sa môže úplne spoliehať na to, čo mu hovorí Biblia. Hľadal odpovede, modlil sa, uvažoval. Mučili ho zhrýzajúce pochybnosti, ktoré mu nedali spávať. V jednom okamihu, zvierajúc Bibliu, padol na kolená a pred Bohom vyznal, že na mnohé z otázok nevie odpovedať. Ale rozhodol sa Božie Slovo prijať s vierou. Ako hovorí, v tom momente prekročil tú najväčšiu bariéru a vedel, že vybojoval veľmi veľký zápas.
            Iný, v mladosti horlivý kazateľ a jeho priateľ, Charles Templeton, neskôr celý život bojoval o vieru. Na sklonku života povedal: „Keby som mohol, veril by som. Mám však už Alzheimerovu chorobu a osemdesiattri rokov. Viem, že zomieram. Celý život som strávil premýšľaním o Bohu, a teraz nemôžem jednoducho povedať „verím“, keď ma stále prenasledujú pochybnosti. Ale Ježiša... toho mám rád. Podľa mňa bol tou najúžasnejšou ľudskou bytosťou, aká kedy existovala...“
            Uvedomujem si, že to, že verím, je dar od Boha? Vážim si tento dar a ďakujem zaň? Nepovažujem ho za vlastnú zásluhu? Nevložil by som niekedy najradšej Bohu do rúk svoj meter spravodlivosti, ktorý by pri hodnotení iných zohľadňoval i moje námahy, odriekania i apoštolské úspechy?
            Jean Rostand hovorí, že nevercova nostalgia po Bohu môže byť nekonečne hlbšia ako akékoľvek uspokojenie veriaceho. Niektorí veriaci veria niekedy až príliš ľahko. Tak ako mnohí ateisti sú niekedy ateistami príliš ťažko.
            Boh bude mať na nás svoj meter. A na jeho stupnici určite nebude chýbať stupnica milosrdenstva a ani stupnica zohľadňujúca úprimnosť pri hľadaní pravdy. Našťastie.

Nevidel som ťa, Bože, ale vzýval som ťa. Zľakol som sa ťa, a predsa som ťa velebil. Bol si pre mňa večne meniaci sa, skrýval si sa predo mnou vždy do nového rúcha. No ja som neprestával siahať po jeho obrubách. Prichádzal si ku mne vždy v nových temnotách. Kto by si pomyslel, že temnota môže byť taká pestrá a mnohoraká? Všetky tie temnoty ma však naučili chvieť sa pred tvojou nepochopiteľnou veľkosťou. Bože, stále ťa nepoznám, no moja duša sa chúli k tebe. Svoju tvár si predo mnou zahalil, ale svoju náruč si mi otvoril naširoko...“

                                                                                                          Peter Lippert